Páry v Luxembursko

Páry v Luxembursko

Páry v Luxembursko

Last updated on: 11.05.2022
Anglickú a národnú jazykovú verziu tejto stránky spravuje príslušné kontaktné miesto. Preklady do iných jazykov sa vykonávajú a aktualizujú postupne. Preto prípadné najnovšie aktualizácie nemusia byť v tejto jazykovej verzii k dispozícii. Najnovšiu verziu si pozrite v anglickej alebo národnej jazykovej verzii.

1.1. Ktoré rozhodné právo sa uplatňuje na majetok manželov? Ktoré kritériá/pravidlá sa používajú na stanovenie rozhodného práva? Ktoré medzinárodné dohovory sa musia dodržiavať v súvislosti s konkrétnymi krajinami?

Pokiaľ si budúci manželia nezvolia inak, právo vzťahujúce sa na ich majetkový režim manželov je rovnaké ako právo ich štátnej príslušnosti, ak majú spoločnú štátnu príslušnosť. Ak majú rozdielne štátne príslušnosti, majetkový režim manželov bude upravovať vnútorné právo štátu, v ktorom majú obaja manželia svoje prvé obvyklé bydlisko po svadbe (článok 4 Haagskeho dohovoru o rozhodnom práve pre majetkový režim manželov zo 14. marca 1978, ktorého ustanovenia boli transponované do luxemburského práva zákonom zo 17. marca 1984).

1.2. Majú manželia možnosť vybrať si rozhodné právo? Ak áno, ktorými zásadami sa tento výber riadi (napr. zvolené právne predpisy, formálne požiadavky, spätný účinok)?

Budúci manželia si môžu aj v prípade, že majú spoločnú štátnu príslušnosť, zvoliť regulovanú a obmedzenú voľbu práva, ktoré sa bude vzťahovať na ich majetkový režim. Môžu si zvoliť jedno z týchto práv: právo štátu, v ktorom má štátnu príslušnosť jeden z budúcich manželov v čase určenia práva; právo štátu, v ktorom má ktorýkoľvek z manželov svoje obvyklé bydlisko v čase určenia práva; právo prvého štátu, v ktorom si jeden z manželov zriadi nové obvyklé bydlisko po uzavretí manželstva (články 3 a 6 Haagskeho dohovoru).

Určenie rozhodného práva musí byť výslovne vyjadrené, vo forme predpísanej pre manželské zmluvy alebo vyplynie ako logický dôsledok z ustanovení manželskej zmluvy (články 11 a 13 Haagskeho dohovoru). § 1387 občianskeho zákonníka (občiansky zákonník – OZ) ustanovuje, že zvolené právo nesmie byť v rozpore s prijatými zásadami morálky alebo § 1388 a nasl.občianskeho zákonníka.